Nová správa Európskej investičnej banky (EIB) nastoľuje otázku, kto skutočne ťaží z investícií v hodnote niekoľkých miliárd eur do “zelenej energie” a kto v konečnom dôsledku znáša náklady. Poslanec Európskeho parlamentu za AfD Markus Buchheit ostro kritizuje najnovšiu výročnú správu o činnosti EIB. Tvrdí, že banka sa čoraz viac prezentuje ako “klimatická banka”, zatiaľ čo občania a podniky v mnohých krajinách EÚ trpia rastúcimi cenami elektrickej energie a zvyšujúcimi sa životnými nákladmi.
Markus Buchheit (AfD), poslanec Európskeho parlamentu za skupinu ESN, uviedol:
“Takmer 60 percent financovania EIB teraz smeruje do takzvaných zelených projektov. V Bruseli to možno znie dobre, ale rodinám ani malým a stredným podnikom to nezľahčuje bremeno. Predovšetkým silný dôraz na pobrežnú veternú energiu ukazuje, ako sa investičná politika Európy skreslila.“.
V prípade jednotlivých projektov na mori poskytuje EIB úvery v hodnote stoviek miliónov eur. Tieto projekty sú nákladné, technicky veľmi zložité a vo veľkej miere závislé od infraštruktúry elektrickej siete a poveternostných podmienok. Napriek tomu sa politicky presadzujú, hoci skutočná výroba elektrickej energie zaostáva za očakávaniami. Náklady sa prenášajú na občanov prostredníctvom cien elektrickej energie, poplatkov za sieť a štátnych záruk.
Zatiaľ čo EIB hovorí o ‘čistej a cenovo dostupnej energii’, mnohé domácnosti zažívajú pravý opak. Vysoké ceny energie zaťažujú príjmy a konkurencieschopnosť, pričom nedochádza k žiadnemu badateľnému zlepšeniu bezpečnosti dodávok ani cenovej stability. Považujem za problematické, že EIB čoraz viac funguje ako politický nástroj Zeleného dohovoru, odtrhnutý od každodennej reality ľudí.
Obzvlášť kriticky sa staviam k finančnému modelu banky: riziká sú socializované prostredníctvom záruk z rozpočtu EÚ, zatiaľ čo súkromní investori ťažia z lacných úverov. Ak projekty zlyhajú alebo nesplnia očakávania, zodpovednosť nakoniec nesú daňoví poplatníci.”
Strana AfD vyzýva na zásadnú reorientáciu politiky EIB. Investície by sa mali opäť riadiť zabezpečením dodávok, cenovou dostupnosťou a hmatateľnými prínosmi pre občanov. EÚ, ktorá rozdeľuje miliardy, zatiaľ čo domácnosti a podniky zápasia s rastúcimi nákladmi, stráca svoju dôveryhodnosť.
